Karlos Vémola je známy svojou tvrdosťou a neústupnosťou v klietke. No keď príde reč na jeho detstvo, odhaľuje tvár, ktorú verejnosť často nevidí. V dokumente, ktorý mapuje jeho život pred tretím súbojom s Attilom Véghom, prehovoril o minulosti, ktorú by mnohí z nás najradšej vytesnili.
V prvej epizóde otvorene rozpráva o šikane, ktorú zažíval ako chlapec. „Väčší chlapci ma mlátili, ťahali zo schodov a pretože vážili o dvadsať či tridsať kíl viac, nič som s tým neurobil. Stávalo sa to každú prestávku v škole. Zobrali ma za nohy a ťahali ma tri poschodia dole. Robili si zo mňa srandu, že som majster republiky v zápasení, ale nedokážem sa im ubrániť,“ hovorí otvorene.
A to bol len začiatok. Telesné útoky dopĺňali ponižovania a strach. „Vtedy sa diali veci, ktoré sú dnes tabu. Starší chlapci nás nielenže mlátili, ale napríklad nás zatvárali pod švédske debny. Z toho mám klaustrofóbiu, nenávidím stiesnené priestory,“ priznáva Karlos s vážnou tvárou.
Odchod z zápasenia, rozchod s otcom
Tlak, ktorý cítil nielen v škole, ale aj doma, ho nakoniec zlomil. Zápaseniu dal na čas zbohom. „Zlomilo sa to vo mne a opustil som zápasenie. Otec so mnou dlhú dobu nehovoril, myslel si, že som prišiel do veku, keď som začal chľastať, baliť dievčatá a flámovať,“ spomína Vémola. Na žinenku sa už nevrátil – namiesto toho sa pustil do kulturistiky. „Naivne som si myslel, že na veľkosti záleží. Hovoril som si, že keď budem veľký, nikto mi už nič robiť nebude,“ dodáva.
Režim ako z vojny. Otec trénoval, akoby išlo o olympiádu
Za veľkú časť svojej športovej dráhy vďačí otcovi – no bola to cesta plná tvrdosti, príkazov a obrovského tlaku. „Od šiestich rokov trénujem pravidelne, od ôsmich v podstate súťažne. V desiatich rokoch môj otec prehodnotil, že trénovať trikrát týždenne a zápasiť raz týždenne je málo, že potrebujem zvýšiť fyzickú kondíciu. Tak som začal chodiť aj na futbal. Bol som ťažko pretrénované dieťa, trénoval som sedemkrát týždenne,“ opisuje nekompromisný režim.
Aj Karlosov otec dnes uznáva, že niektoré veci zašli príliš ďaleko. „Chcel som, aby trénoval a mal výsledky. Dnes si myslím, že to bolo niekedy na hrane. Chcel som ho dostať na olympiádu, tak som ho tak trénoval. Keby som ho tak netrénoval, dnes nie je tam, kde je,“ priznáva Karel Vémola starší.
Výchova? Presne opačne, ako to robil môj otec
Aj keď si dnes rozumejú lepšie, než kedysi, Karlos vo výchove svojich detí kráča úplne iným smerom. „Otec roku to určite nebol. O to lepší vzťah s ním mám teraz v dospelosti. Vždy som vychovával svoje deti úplne pravým opakom, ako otec vychovával mňa. Keď môj otec niečo robil takto, tak ja to budem robiť inak. Nehovorím, že je to správne, to ukáže čas,“ vraví úprimne.
„Ja by som chcel, aby sa moje deti za mnou nebáli prísť, keď majú nejaký problém. Chcel by som byť ten superhrdina, ktorý im to pomôže riešiť. Neviem, či to tak majú, ale chcel by som to k tomu dopracovať. Môj otec bol ten posledný, za kým by som chcel prísť,“ uzatvára český zápasník, ktorý má v klietke tvrdé päste – no v srdci kus neprehojenej bolesti.
