Bol členom generácie, ktorá slovenskému futbalu priniesla jeden z najväčších úspechov. Gólman Kamil Čontofalský stál v bráne „dvadsaťjednotky“ na ME 2000, ktoré sa odohrávali na Slovensku. O 25 rokov neskôr spomína v rozhovore pre portál Šport24.sk na nezabudnuteľné chvíle, výnimočný kolektív a na človeka, ktorého meno ho dodnes bolí vysloviť.
„Boli sme skvelý kolektív,“ začína Čontofalský. „To nás dostalo tak ďaleko. Chýbal nám jediný gól do finále, a hoci sa semifinále nehralo, boli sme tomu veľmi blízko.“ Spomienky na domácu eufóriu z roku 2000 však čoskoro zatieňuje bolesť, ktorá sa objaví vždy, keď príde reč na Mariána Čišovského.
Hrdosť a bolesť ruka v ruke
Slová o bratstve, ktoré ich vtedy spájalo, pôsobia úprimne. Po výhre nad Ruskom v baráži, kde „vyhrali aj v Moskve“, išli na šampionát s odhodlaním, ktoré sa ťažko vyjadruje číslami. „Hrali sme ako jeden. Žiadne individuality. Len tím. Aj keď sme vedeli, že Španieli či Taliani mali zvučnejšie mená, my sme sa držali spolu,“ spomína Čontofalský. Trénera Dušana Radolského opísal ako muža, ktorý dokázal z mladých hráčov vytvoriť pevný celok. „Nie, že by bol pre mňa nejakým futbalovým otcom – po pravde, prvý zápas na olympiáde som ani nechytal. Ale stmelil nás, dal tomu systému zmysel.“
Čišo bol viac než spoluhráč
Pri zmienke o zosnulom Mariánovi Čišovskom sa rozhovor láme do tichšieho tónu: „Najviac si pamätám, ako som spravil chybu v prvom zápase s Tureckom. A on dal gól. Zachránil ma. Bol to chlap, na ktorého ste sa mohli spoľahnúť. Skvelý obranca, ešte lepší človek.“ Slová o chorobe ALS, ktorá si vzala Čišovského život, hovoria za všetko: „Je to strašne smutné. Videl som to u jedného spoluhráča predtým. Umierať pomaly, pri plnom vedomí, je niečo neuveriteľne kruté.“ Čontofalský vie, o čom hovorí. „Aj ja som si prešiel bolesťou, prišiel som o syna. A viem, čo to znamená, keď vám osud vytrhne niečo nenahraditeľné.“
Z ME do Ruska
Na rozdiel od očakávaní, mládežnícke euro mu nezabezpečilo prestup. V Bohemians Praha ostal, hoci mal namierené do Nemecka aj Anglicka. Nakoniec prišla ponuka od trénera Petrželu – a cesta do Zenitu Petrohrad bola otvorená. „Petržela bol pán tréner. Čo robil vo svojom súkromí je jeho vec. Dokázal z priemerného tímu urobiť silné mužstvo. V Zenite ho mali radi, nebyť konfliktu s vedením, možno by tam mal už aj sochu,“ opisuje bývalý brankár ako sa rodil prestup do Ruska.
V rozhovore spomína aj Petra Babniča, ktorý prehral boj s gamblerstvom: „Také niečo nezvládne každý. Hlavne keď ste mladý a zrazu máte peniaze. Verím, že sa z toho dostane.“
Verí dnešnej generácii
Dnes drží palce mladým, ktorí sa po 25 rokoch opäť predstavia na domácom Eure: „Je skvelé, že budú v plnom zložení. My sme na olympiáde chýbali piati a chýbali sme si. Dúfam, že títo chalani budú ešte lepší ako my.“ Za dôležité považuje tímovosť, nie individuálne štatistiky: „Keď bude Suslov v pohode, môže to celé potiahnuť. Ale dôležité je, ako fungujú spolu. Kolektív, režim, nálada – to robí výsledok.“
