Aj vo veku 85 rokov je plná života, vyžaruje z nej energia, ktorú jej môžu závidieť aj oveľa mladšie ročníky. Zita Furková je živým dôkazom toho, že vek je len číslo – svojím autentickým prejavom, optimizmom a hlbokou ľudskosťou inšpiruje ľudí naprieč generáciami. Sama však priznáva, že za svoju životnú silu vďačí najmä jednému mužovi – svojmu manželovi Milanovi, výtvarníkovi, s ktorým prežila viac než polstoročie.
Furková neustále čerpá z múdrosti a hodnôt, ktoré jej manžel vštepoval počas ich spoločného života. Ich partnerstvo trvalo úctyhodných 53 rokov – a hoci Milan už nie je medzi živými, jeho odkaz si herečka nesie v srdci dodnes. Priznáva, že ju jeho postoje a životný štýl výrazne ovplyvnili a snaží sa podľa nich žiť aj teraz. Ako raz povedala v divadelnom podcaste Hovory z Astorky, cíti ako svoju povinnosť pokračovať v šírení jeho odkazu – byť hlasom pravdy, spravodlivosti a dôstojnosti, ktoré on sám vždy obhajoval.
Kraj ako zo sna a detstvo poznačené vojnou
Zita sa narodila v idylickom prostredí – v Hradišti pod Vrátnom, zasadenom do prírody Malých Karpát. Tento kraj opisuje s poetickým nadšením ako raj, ktorý stvoril sám Boh. Príroda jej bola odjakživa útočiskom a zdrojom duchovného pokoja. Spomína si na kopce Cigánka, Pliešky, Markovec a močiare s vôňou síry, kde jej duša nachádzala úľavu od ruchu civilizácie.
Práve k prírode ju viedla aj jej mama, ktorá jej už ako dieťaťu radila, aby v čase smútku nehľadala útechu v slovách iných ľudí, ale v samote lesa, kde môže bez obáv vypustiť emócie a získať späť nádej.
No detstvo Zity Furkovej nebolo len rozprávkou. Narodila sa počas druhej svetovej vojny a hoci bola ešte malá, niektoré momenty sa jej navždy vryli do pamäti. Ako päťročná si pamätá na deň, keď s matkou vychádzali z úkrytu a museli prechádzať dvorom, kde ležali telá padlých nemeckých vojakov. Jej mama jej vtedy rýchlo zakryla oči a chlácholivo tvrdila, že sa len hrajú.
Tieto obrazy sa jej vybavujú dodnes, rovnako ako spomienky na úkryt v podzemnej pivnici a sladkú vôňu karamelových cukríkov od tety Joji. Nikdy nezabudne ani na nečakanú návštevu ženy v čiernom, ktorá jej otcovi oznámila tragickú správu o smrti jeho matky rukami nacistov.
Herectvo ako osud
Aj napriek ťažkým začiatkom ju život priviedol k divadlu – vášni, ktorú síce spočiatku nemala nasledovať, no ktorá ju nakoniec naplno pohltila. Jej otec ju pôvodne videl ako výtvarníčku – kupoval jej farby, palety a dokonca jej sám natieral plátna. Zita však čoraz viac inklinovala k herectvu, čo ju napokon nasmerovalo na profesionálnu divadelnú dráhu.
Po štúdiách začala pôsobiť v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, odkiaľ neskôr prešla do Krajského divadla v Trnave a Divadla Andreja Bagara v Nitre. Jej kariéra napokon dospela k významnému míľniku – v apríli 1990 stála spolu s Ľubomírom Gregorom pri zrode bratislavského Divadla Astorka Korzo ’90. V jeho začiatkoch pôsobila nielen ako herečka, ale i ako umelecká šéfka, čím ovplyvnila jeho profiláciu.
Divadlo ako druhý domov
Astorka sa pre Zitu Furkovú stala viac než len pracoviskom – vníma ju ako svoju druhú rodinu. Zdôrazňuje, že hoci sa aj v umeleckom kolektíve občas objavia náročné situácie, vzájomná podpora a úcta sú tým, čo kolektív drží pohromade. S dojatím hovorí o tom, ako sa o ňu kolegovia starajú a ako si navzájom prejavujú lásku a rešpekt. Za jednu z najdôležitejších hodnôt považuje toleranciu – vlastnosť, ktorú by si podľa nej mala pestovať každá skutočná rodina, spomenula v rozhovore pre Slovenku.
Zároveň si uvedomuje, že svet sa dnes mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým a ľudia musia byť v strehu, aby nestratili vnútornú rovnováhu. Práve divadlo podľa nej zostáva jedinečným nástrojom, ktorý nastavuje spoločnosti zrkadlo a pripomína, že ľudská podstata – so svojimi kladmi aj zápormi – sa v jadre nemení.
Láska, ktorá všetko zmenila
Zlomovým bodom v jej živote bolo stretnutie s výtvarníkom Milanom Veselým. Spoznali sa na premietaní Chaplinovho filmu Diktátor v aule VŠMU. Pri tomto osudovom okamihu jej kamarát Julo Satinský potichu pošepkal, aby sa pozrela dozadu – vraj tam sedí Dorian Gray. A skutočne – medzi výtvarníkmi za nimi bol aj Milan, ktorý ju okamžite zaujal. Hoci si vtedy ešte neuvedomila, aký význam bude mať toto stretnutie, osud im dal čoskoro ďalšiu šancu.
O pár dní neskôr Milan prišiel spolu s kolegami na hodinu javiskového pohybu, a keď sa opäť stretli, iskra preskočila aj z jeho strany, uviedla pre SME. Začali sa častejšie stretávať – Milan ju pozýval do kina, požičiaval jej knihy a napokon ju pozval aj na výlet na Muránsku planinu. Spomínali naň ešte dlho – s úsmevom rozprávali o tom, ako si Milan, zvyknutý táboriť sám, vzal len polovicu malého stanu typu „áčko“, a zabudol na Zitinu nechuť k hmyzu. Keď sa okolo nej mihol prvý ovad, výlet do lesa skončil nocľahom v miestnom hostinci.
Tak sa začala ich láska – silná, hlboká a trvajúca viac ako päť desaťročí. Hoci Milan už nie je medzi nami, jeho stopa je v živote Zity Furkovej stále prítomná. A práve vďaka nemu dnes dokáže čeliť rýchlemu svetu, čerpá silu z prírody a rozdáva múdrosť, ktorú získala po jeho boku.
[modula id=“602127″]
