Od narodenia Václava Havla uplynulo už 87 rokov. Muž, ktorý stál pri kľúčových okamihoch československej a českej histórie, sa stal symbolom boja za slobodu, pravdu a ľudské práva. Jeho cesta od zakázaného dramatika po hlavu štátu je výnimočná nielen v stredoeurópskom, ale aj svetovom kontexte.
Narodil sa 5. októbra 1936 v Prahe v prominentnej rodine s kultúrnym a politickým zázemím. Jeho starý otec z otcovej strany stál za výstavbou známeho pražského paláca Lucerna, kým ten z matkinej strany bol významný diplomat. Práve jeho pôvod mu však po nástupe komunizmu spôsoboval ťažkosti – v očiach režimu mal „problémový kádrový profil“. Informuje o tom portál Dobré Noviny.
Začiatky v tieni totality
Havlovo štúdium bolo od začiatku ovplyvnené jeho spoločenským pozadím. Po vojne navštevoval internátnu školu v Poděbradoch, ktorú však v roku 1950 zatvorili. Vzdelávanie musel prispôsobiť režimu – po večeroch študoval chemické laborantstvo na Strednej všeobecnovzdelávacej škole pre pracujúcich.
Hoci túžil po humanitnom smerovaní, na vysokú školu v tomto odbore sa pre svoje „kádrové zázemie“ nedostal. Namiesto toho začal študovať na Ekonomickej fakulte ČVUT. Jeho pokus o prestup na filmovú fakultu nevyšiel, a tak sa zamestnal ako javiskový technik v pražskom Divadle ABC. V roku 1960 prešiel do známeho Divadla Na zábradlí, kde sa zrodila jeho kariéra.
Cenzúrovaný dramatik, nepohodlný občan
Havel vyštudoval dramaturgiu na DAMU v rokoch 1962 – 1966 a už v roku 1963 mal premiéru jeho debut „Zahradní slavnost“. Nasledovali diela „Vyrozumění“ (1965) a „Ztížená možnost soustředění“ (1968), ktorými sa etabloval ako výrazný predstaviteľ absurdného divadla. V období Pražskej jari sa stal predsedom Klubu nezávislých spisovateľov a aktívne pôsobil v Klube angažovaných nestraníkov.
Po potlačení reforiem a nástupe normalizácie sa stal jedným z najvýraznejších disidentov. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustávovi Husákovi, kde kritizoval stav spoločnosti.
Chartista, väzeň a hlas opozície
Václav Havel sa stal jedným zo zakladateľov a hovorcov Charty 77 – občianskej iniciatívy, ktorá vyzývala na dodržiavanie ľudských práv. V roku 1979 spoluzakladal Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných a bol aj spoluautorom výzvy „Několik vět“ z roku 1989.
Za svoje postoje bol opakovane väznený. Medzi rokmi 1977 až 1989 strávil za mrežami takmer päť rokov.
Symbol revolúcie a zjednotenia
Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom Občianskeho fóra, ktoré zohralo kľúčovú úlohu pri páde komunistického režimu. „Nie som politik, som občan, ktorý nechce mlčať,“ povedal počas revolučných dní.
29. decembra 1989 ho Federálne zhromaždenie zvolilo za prezidenta ČSSR. Vo funkcii ostal aj po slobodných voľbách v roku 1990. Jeho autorita presahovala hranice politiky, pretože bol morálnym hlasom spoločnosti.
Odstúpenie a návrat na Pražský hrad
V roku 1992, po tom, čo Slovenská národná rada 17. júla prijala Deklaráciu o zvrchovanosti SR, Havel 20. júla odstúpil z funkcie prezidenta. Vyhlásil, že „nemôže naďalej plniť záväzky voči federatívnej republike, ktorá sa rozpadá“.
Po vzniku samostatnej Českej republiky ho 26. januára 1993 poslanci zvolili za prvého prezidenta ČR. Po smrti manželky Olgy v roku 1996 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou.
V januári 1998 ho zvolili na druhé funkčné obdobie, ktoré ukončil 2. februára 2003.
Cena za slobodu
Za svoju literárnu a politickú činnosť získal Havel desiatky vyznamenaní. Ako prvý Čech obdržal 23. júla 2003 Prezidentskú medailu slobody – najvyššie civilné ocenenie USA. V roku 2006 mu VŠMU v Bratislave udelila titul doctor honoris causa, v roku 2009 sa stal čestným občanom Bratislavy.
Posledné roky a odkaz
V roku 2010 nakrútil film „Odcházení“ podľa vlastnej divadelnej hry. Ešte 10. decembra 2011 si v Prahe osobne prevzal Cenu Jána Langoša za prínos pre slobodu a demokraciu.
Zomrel 18. decembra 2011 vo svojom milovanom Hrádečku. V roku 2024 mu in memoriam udelili Českú a slovenskú transatlantickú cenu slobody.
